Dozvedel som sa o dávnom priznaní k vražde z druhej svetovej vojny – mám povinnosť oznámiť to polícii

Dobrý deň,

Vaša otázka je právne zaujímavá a odpoviem na ňu v dvoch rovinách: či Vám hrozí postih za neoznámenie, a či je čin po vyše 80 rokoch vôbec ešte stíhateľný.

1. Oznamovacia povinnosť podľa § 340 Trestného zákona.

Trestný čin neoznámenia trestného činu podľa § 340 ods. 1 Trestného zákona spácha ten, kto sa hodnoverným spôsobom dozvie, že iný spáchal zločin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej desať rokov, a taký zločin bez odkladu neoznámi orgánu činnému v trestnom konaní alebo Policajnému zboru. Vražda medzi takéto zločiny patrí, takže formálne by sa na ňu oznamovacia povinnosť vzťahovala.

Vo Vašom prípade však proti trestnosti neoznámenia hovoria hneď tri okolnosti:

• Hodnovernosť. Sprostredkovaná informácia z rodinného rozprávania o tom, že „sa niekto pred rokmi údajne priznal“ k činu spred vyše 80 rokov, spravidla nenapĺňa znak „hodnoverným spôsobom sa dozvie“. Ide o správu z druhej ruky, ktorú nemáte ako overiť.
• Stíhateľnosť činu. Zmyslom § 340 je umožniť odhalenie a stíhanie páchateľa. Podľa prevažujúceho výkladu sa preto povinnosť vzťahuje na činy, ktorých stíhanie ešte prichádza do úvahy – nie na činy, ktorých trestnosť už zanikla alebo ktorých páchateľa už stíhať nemožno (pozri body 2 a 3).
• Smrť páchateľa. Osoba, ktorá sa mala k činu „pred rokmi“ priznať a čin spáchať počas vojny, by dnes mala výrazne nad sto rokov. Trestné stíhanie proti tomu, kto zomrel, je neprípustné podľa § 9 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku – nemožno ho začať a ak bolo začaté, musí byť zastavené.

Trestný postih za neoznámenie Vám teda reálne nehrozí.

2. Je vražda z vojny premlčaná?

Pri „bežnej“ vražde áno. Trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby (§ 87 Trestného zákona) – pri najzávažnejších zločinoch je dnes premlčacia doba dvadsať, resp. tridsať rokov. Čin z rokov 1939 – 1945 by sa navyše posudzoval podľa predpisov účinných v čase spáchania s prihliadnutím na neskoršiu priaznivejšiu úpravu; ktorákoľvek z týchto premlčacích dôb uplynula už pred desaťročiami.

3. Výnimka: vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti sa nepremlčujú.

Podľa § 88 Trestného zákona uplynutím premlčacej doby nezaniká trestnosť trestných činov proti mieru, proti ľudskosti a vojnových trestných činov (dnešná dvanásta hlava osobitnej časti). Nepremlčateľnosť týchto činov vyplýva aj z medzinárodného práva. Ak by teda usmrtenie Vami spomínanej osoby počas vojny malo povahu vojnového zločinu alebo zločinu proti ľudskosti (napríklad poprava či represália v súvislosti s vojnovými udalosťami alebo odbojovou činnosťou), čin by premlčaný nebol – prekážkou stíhania by však aj tak zostala smrť páchateľa podľa § 9 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.

4. Čo môžete (nie musíte) urobiť.

Hoci povinnosť nemáte, nič Vám nebráni informáciu dobrovoľne odovzdať: polícii (tá vec preverí a pri mŕtvom páchateľovi ju odloží), prípadne Ústavu pamäti národa, ktorý dokumentuje zločiny z obdobia neslobody – pre historickú pamäť a rodinu obete môže mať takéto svedectvo väčšiu hodnotu než pre trestné konanie. Ak je obeť uctievaná ako vojnový hrdina, môže mať zmysel aj kontakt na obec či historikov, ktorí sa prípadu venujú.

Zhrnutie: oznamovacia povinnosť podľa § 340 Trestného zákona sa na Vás pri sprostredkovanej informácii o čine spred vyše 80 rokov reálne nevzťahuje a jej nesplnenie Vám nehrozí trestným postihom – pri bežnej vražde je čin dávno premlčaný a aj pri nepremlčateľnom vojnovom zločine bráni stíhaniu takmer istá smrť páchateľa. Oznámenie polícii či Ústavu pamäti národa je tak Vaším právom a vecou svedomia, nie povinnosťou.

S pozdravom

Mgr. Ondřej Hanisch, advokátsky koncipient
Advokátska kancelária Samec & partners, s. r. o.